Interdisciplinárna problematika priestorového plánovania
Priestorové plánovanie
Väčšina si pod týmto pojmom predstaví plánovanie priestoru / interiéru. Priestorový plánovač však plánuje „exteriér“, čiže celé zóny, obce, mestá, regióny, cez štátnu či európsku dimenziu. Laicky povedané, ide o odborníka, ktorý zabezpečuje, aby sme mali kde bývať, aby sme mali všetky služby, občiansku vybavenosť, dopravnú či technickú infraštruktúru, zeleň, parky a všetko, čo zabezpečuje kvalitu života v našom území. Táto široká interdisciplinárna problematika je chápaná predovšetkým ako udržateľný vývoj a manažment územia, resp. teritória, kde sa spája niekoľko profesií, ako napríklad stavební inžinieri, dopravní inžinieri, architekti, krajinní inžinieri, ekonómovia, právnici, sociológovia a mnoho ďalších, pričom expert priestorového plánovania je „mediátorom“ týchto odborníkov a má tú najdôležitejšiu úlohu, ktorou je manažment jednotlivých profesistov tak, aby spolupracovali ako jeden tím na tvorbe udržateľného vývoja daného územia.
Kritériom pre zaradenie plánovacích aktivít pod pojem „priestorové plánovanie“ je práve fakt, že dávajú geografické a teritoriálne vyjadrenie ekonomickým, kultúrnym a ekologickým politikám. Priestorové plánovanie so svojimi troma piliermi:
- územné plánovanie (jeho hlavným záujmom je budúce priestorové usporiadanie a funkčné využívanie daného územia, určuje najmä jeho regulatívy v rámci územnoplánovacej dokumentácie; predchádza územnému a stavebnému konaniu, a preto je z tohto pohľadu jedným z najdôležitejších krokov celého procesu, ktorý vedie k vydaniu územného rozhodnutia alebo stavebného povolenia; jeho úlohy a ciele si bližšie priblížime v ďalšom príspevku Obecných novín),
- strategické plánovanie (resp. strategické socio-ekonomické rozvojové plánovanie je všeobecným plánovaním obsahujúcim strategické ciele, ako aj prostriedky na ich dosiahnutie, pričom predstavuje systematický spôsob ako organizovať zmeny a vytvárať konsenzus, a spoločnú víziu ďalšieho rozvoja sídla; obsahuje konkrétne priority a kroky na dosiahnutie strategických cieľov; práve strategické plánovanie udáva smer a zároveň je zamerané na proces plánovania, nie na samotný plán, t. j. že svojim definovaním a formuláciou cieľov a jednotlivých zámerov je predpokladom realizácie plánu v priebehu daných časových období),
- krajinné plánovanie (resp. krajinno-ekologické plánovanie, je podľa stavebného zákona č. 50/1976 Z.z. v aktuálnom znení, integrálnou súčasťou prieskumov a rozborov územnoplánovacej dokumentácie, nakoľko podľa tohto zákona sa v tejto fáze považuje za kľúčový návrh optimálneho priestorového usporiadania a funkčného využívania územia s prihliadnutím na krajinno-ekologické, kultúrno-historické a sociálno-ekonomické podmienky, t. j. krajinno-ekologický plán – ten sa síce javí ako ideálny nástroj územného plánovania, avšak aj keď je odborne spracovaným dokumentom, stále je „len“ podkladom pre územný plán ako povinná súčasť prieskumov a rozborov, čiže miera jeho zapracovania do výslednej formy dokumentácie závisí od kvality procesu tvorby a schvaľovania územného plánu), zohráva čoraz dôležitejšiu úlohu pri zabezpečení harmonického a udržateľného vývoja spoločnosti.
Kto sú teda priestoroví plánovači?
Na Slovensku sa žiaľ len ojedinele stretneme s povolaním priestorový plánovač. Väčšinou sa stretneme s projektovými manažérmi, urbanistami, územnými plánovačmi. V každom prípade práve my, študenti a absolventi odboru Priestorové plánovanie na Ústave manažmentu Slovenskej technickej univerzity v Bratislave pod vedením prof. Ing. arch. Maroša Finku, PhD., ktorý je okrem mnohých ďalších významných funkcií, riaditeľom Stredoeurópskeho výskumného a vzdelávacieho centra v územnom plánovaní – SPECTRA Centra excelencie EÚ, dokážeme analyzovať stavy, vlastnosti a hodnoty územných systémov z hľadiska prírodných a socioekonomických komplexov, vývoja, kultúry, ekonomiky, ekológie, hospodárskych a sociálnych štruktúr, historických štruktúr, estetiky krajiny, foriem využívania a osídľovania krajiny, a následne spracované analýzy, ako aj hodnotenia využívať v tvorivej plánovacej činnosti. Priestorový plánovač má tiež schopnosť identifikovať a hodnotiť rozvojové potenciály územných systémov na zonálnej, sídelnej, regionálnej, celoštátnej a nadradených úrovní, spracovávať stratégie, ako aj operačné plány ich aktivizácie a využitia, navrhovať a viesť realizáciu konkrétnych opatrení a intervencií na podporu udržateľného priestorového rozvoja. Taktiež je v našich kompetenciách plánovať, navrhovať a manažovať komplexný funkčný, sociálny, ekonomický a kultúrny rozvoj územných celkov v polohe strategických aj operačných rozvojových plánov, ako aj územných plánov s cieľom zabezpečenia ich udržateľného rozvoja vo všetkých jeho zložkách so zachovaním ekologickej stability a diverzity, zvýšením estetickej hodnoty a kvality životného prostredia, zabezpečením sociálnej rovnosti a kvality života. Ako už bolo spomenuté, taktiež moderujeme procesy sociálnej participácie, zabezpečujeme mediáciu konfliktov v procese plánovania priestorového rozvoja, a v neposlednom rade zabezpečujeme a koordinujeme komplexný územný manažment.
Ako teda môžeme chápať plánovací systém priestorového rozvoja?
Jednotlivé integračné procesy majú ekonomickú, politickú, sociálnu a environmentálnu dimenziu. V tomto kontexte musíme do popredia udávať aktuálne trendy globálneho rozvoja vrátane udržateľnosti priestorového rozvoja na všetkých úrovniach, t. j. od zonálnej, cez sídelnú, regionálnu, štátnu až po európsku úroveň. Je dôležité, priam nevyhnutné, cieľavedomo usmerňovať rozvoj aktivít sídlenia – efektívne a integratívne usmerňovať územný rozvoj, ktorý by mal predpokladať koordináciu a spoluprácu všetkých subjektov daného územného systému samosprávy (obce, mesta, regiónu), ako aj diskutovať o významne priestorového plánovania na každej jednej úrovni. Vo svojej podstate, ako už bolo ozrejmené, pod pojmom priestorové plánovanie rozumieme komplex plánovacích aktivít viazaných na priestor, od sektorálnych, napríklad v oblasti vodného hospodárstva, dopravného inžinierstva, poľnohospodárstva, energetiky, atď. až po prierezové, s dominanciou strategického a územného plánovania, ktoré si vrátane nových výziev pre súčasný priestorový rozvoj bližšie definujeme v najbližšom čísle Obecných novín. Systém priestorovo relevantných plánovacích aktivít by mal vytvárať podmienky pre zabezpečenie harmónie všetkých súvisiacich aktivít v území s dôrazom na dosiahnutie kvality života obyvateľov, starostlivosť o životné prostredie, dosiahnutie ekologickej stability, ako aj zabezpečenie udržateľného rozvoja, šetrné využívanie prírodných zdrojov, ale aj ochranu prírodných, civilizačných a kultúrnych hodnôt. Z nášho pohľadu – každý priestorový plánovač, resp. „placemaker = m(i)estotvorca“ – by mal mať za cieľ celospoločenskú hodnotu, čiže pri plánovaní obce, mesta či regiónu vytvárať niečo veľkorysé a kvalitné, jednoducho povedané: vytvoriť pre budúcich, ale aj súčasných obyvateľov priestor, kde môžu robiť to, čo majú radi à pri plánovaní sídel uvažovať tak, ako pri plánovaní samotného bývania (bytu či domu) pre klienta, pretože ak im vytvoríme z m(i)esta tzv. predĺženú obývačku, budú sa cítiť príjemne. No a keďže svet vnímame najmä prostredníctvom našich zmyslov, práve prostredie a pocit z neho zabezpečuje celkovú kvalitu života v území, ako jeden z hlavných ukazovateľov ďalšieho rozvoja à ako opisuje nový typ urbanizmu dánsky architekt a urbanista Jan Gehl: „Mesto má byť namierené smerom k užívateľovi“.
